tip na výlet: Slovenské národné múzeum v Bratislave // výstava "krása pre ženu stvorená"

Z najstarších historických správ vieme, že pokrytie hlavy vydatej ženy malo dôležitý znakový význam – označovalo ženu, ktorá už patrila niektorému mužovi. Obradový rituál položenia čepca na hlavu mladuchy – čepčenie – sa vykonal pred ukončením svadobného obradu. Potom už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Zákaz umocňovali aj predstavy o negatívnom pôsobení magických síl. Podľa nich mohla žena bez čepca nepriaznivo pôsobiť na svoje okolie a sama bola viac vystavená pôsobeniu takýchto síl. Všeobecne sa považovalo za veľkú hanbu, ak vydatá žena vyšla z domu prostovlasá, alebo ju tak videli cudzí ľudia. Zvyšky týchto noriem sa prejavovali aj v inej podobe. Žena na čepiec nosila šatku (podviku) a v samotnom čepci sa objavovala len v niektorých situáciách. Mladé ženy krátko po svadbe – obyčajne rok – chodili v nedeľu a vo sviatok do kostola v čepci bez šatky. Rovnako pri prácach okolo domu, predovšetkým v letnom období, zriedkavo nosili šatky. Ešte v druhej polovici 20. storočia príslušníčky najstaršej generácie žien na vidieku, aj keď nenosili čepce, si skladali šatky z hlavy v ojedinelých prípadoch.

spodné čepce -úprava vlasov a tým aj čepcov pomocou podložiek a grgúľ je mimoriadne zložitá. Vrchné čepce, ktoré boli ušité z tenkých materiálov (tyl, čipka atď) sa zväčša nosili na spodné čepce rovnakého strihu. Ich jedinou výzdobou bola farba presvitajúca cez vrchný čepiec. Tento chránili pred relatívne rýchlym poškodením (odieranie, prepotenie a pod.). Zhotovovali sa predovšetkým z lacných druhov kartúnu a iných bavlnených textílií.

pracovné čepce - pracovný odev sa vyvinul z potreby chrániť telo človeka pred zimou a účelne mu pomáhať pri práci. V mnohých oblastiach Slovenska nachádzame ešte v druhej polovici 19. str. popri obradovom a sobášnom iba pracovný odev. Až neskôr (v niektorých oblastiach až kon. 19. str. a zač 20. str.) sa začína odlišovať sviatočný odev od pracovného. Dovtedy sa odev na sviatok skladal iba z nových neobnosených súčasti. Pracovný odev býval ušitý z hrubších a pevnejších materiálov alebo zo starého a obnoseného oblečenia. Nešlo o odev šedivý a bez ozdôb, ale jeho výzdoba bola v súlade s jeho účelnosťou.

smútočné čepce - posledná fáza existencie človeka a jeho sklon boli už oddávna spojené s rozsiahlym komplexom úkonov. Odev do truhly sa pripravoval už počas života. Jeho skladba a úprava podliehali mnohým príkazom. Mŕtvych obliekali do slávnostného, často svadobného odevu. Smútočná farba u Slovanov bola biela, čo má pravdepodobne súvis s prirodzeným farebným odtieňom plátna. V niektorých lokalitách sa táto farba odevu pre zosnulých udržala ešte v povojnovom období. Z mestského prostredia, zo západu, približne od polovice 19.storočia prenikla ako smútočná farba čierna. Za najbližším príbuzným sa smútok držal približne rok. Jeho najmanifestnejším prejavom je nosenie smútočného odevu, ktorý sa vyznačoval malou dekoratívnosťou. Ak na ňom boli výšivky, tak so smútočnými farbami (žltá, biela, zelená, belasá, čierna). Smútočný čepiec sa odlišoval farbou, často korešpondoval s čepcom starých žien. Lokálne spoločenstvo v minulosti veľmi prísne kontrolovalo prejavovanie smútku odevov. Obdobie smútku skončilo spomienkovou slávnosťou - rok od pohrebu. Niektoré ženy dodržiavali aj niekoľkoročný smútok, prípadne smútočný odev nosili doživotne.

svadobné čepce - na rozhraní 19-20 stor. sa diferencujú formy pokrývky ženskej hlavy na sviatočné a všedné príležitosti (čepiec pre nevestu, mladú ženu do určitého času po sobáši, spodný či vrchný čepiec). Už počas svadby (čepčenia) sa vlasy nevesty upravovali. Na ne jej staršie ženy položili čepiec počas osobitých obradov, spojených so spevom. Význam a dôležitosť označenia vydatej ženy - vážnosť, ktorá sa čepcu pripisovala v ľudovom prostredí - potvrdzuje aj skutočnosť, že čepčenie mladuchy bolo dôležitou časťou tradičného svadobného obradu nielen na Slovensku, ale aj u Slovanov vôbec. Všeobecne platila zásada, že na svadobné, obradové čepce sa používali drahšie, kvalitnejšie a ozdobnejšie materiály.
Parta je ozdobná čelenka, ktorá zdobila hlavu mladého dievčaťa a bola znakom jeho slobody. V minulosti tvorila súčasť sviatočnej a obradovej úpravy hlavy. Partu nosili dievky v nedeľu do kostola a na každý významný sviatok. Poslednýkrát si ju dievča založilo na hlavu vo svoj svadobný deň.Party sa účelovo pokrývali textilom, aby ich bolo možné bohato zdobiť stuhami, korálkami, sklenenými ozdobami a inými dekoračnými predmetmi. Zväčša sa dopĺňali zeleným venčekom alebo halúzkami rozmarínu, myrty či inej vždy zelenej rastliny. Koncom 19.storočia boli v mnohých regiónoch Slovenska tradičné party nahradzované kvetovanými vencami. Materiál na zhotovenie party si dievky zvyčajne kupovali na jarmokoch alebo v miestnom obchode.

Srdce - ako najdôležitejší orgán zabezpečoval cirkuláciu krvi v tele. V ľudových predstavách bolo sídlom života a znakom lásky. V slovenskej ľudovej ornamentike je tento motív značne rozšírený. Vyskytuje sa v geometrickej štylizácii, no najmä ako súčasť rastlinnej ornamentiky vo výšivkách a nášivkách.

Tulipán - Turci pestovali tulipány v okrasných záhradách a tento motív reflektovala i turecká ornamentika. Sadenice tulipánu sa prostredníctvom obchodníkov dostali v roku 1578 do Holandska. Popularita kvetu podnietila aj jeho odozvu v dekoratívnej sfére.

Jablko - V staroveku bolo jablko, najmä granátové , symbolom plodnosti a hralo dôležitú úlohu v svadobných obradoch. V podobnou významovom kontexte sa stalo súčasťou ľudových poverových predstáv, podľa ktorých sa považovalo za symbol zdravia, lásky, plodnosti. Motív jablka sa miestami objavuje i v ľudovej ornamentike.

Vtáčik - vták odpradávna pútal ľudskú predstavivosť pre svoje vlastnosti, ktoré človek považoval za výnimočné a nadprirodzené. V mytológii boli okrídlené vtáky prostredníkmi medzi nebol a zemou, medzi životom a smrťou. Stali sa preto i symbolmi nesmrteľnosti a plodnosti. Zobrazenie vtáka je poväčšine vysoko štylizované, abstraktné. Tento figurálny vzor patril v ľudovom prostredí k najčastejším a najobľúbenejším. Prítomnosť motívu vtáka v ľudovom dekóre sa pravdepodobne spájala s mágiou.